Medzinárodný festival FORFEST CZECH REPUBLIC 2005

Hudobný život, Bratislava

Forfest je jedinečný festival umenia, súčasnej duchovnej a experimentálnej hudby, ktorý sa koná pravidelne v posledný týždeň júna na Morave, v Kromeríži, bývalého arcibiskupského sídla, plného sakrálnych barokových sôch, podzámockej barokovej a slávnej kvetnej záhrady, diela talianskeho architekta G.P.Tencally. Sme v Kromeríži, mesta ticha a zelene.

Tohtoročný, už 16. ročník festivalu bol bohatý na udalosti a premiéry. Odznelo viac než 30 domácich a zahraničných premiér v podaní moravských, rumunských, nemeckých, poľských, slovenských, amerických a českých interpretov. Forfest sa konal od 19. do 26. júna v impresívnej, priestorovo grandióznej barokovej Snemovnej sále arcibiskupského zámku, v Múzeu Kromerížska a v gotickom chráme Sv. Mórica, ktoré sú zasadené do výnimočného architektonického a prírodného prostredia. Kvetná záhrada, v ktorej sa minulý rok konali performačné a výtvarné projekty známej Bostonskej skupiny umelcov a moravského maliara Václava Vaculoviča, poskytovala nielen umenie, ale aj prehliadku nekonečnej rytmizovanej kolonády, plnej búst, múz a postáv z antiky. V rotunde s talianskou lanternou a s Foucaultovým visiacim kyvadlom a v prírodných bludiskách s geometrickými vzorcami kvetín, ako vo vile Medici v Ríme, sa konali tie najduchovnejšie projekty. Umelci sa inšpirovali miestom (genius loci), k spiritálnym novým prejavom.

Kromerížsky Forfest je quasi kultúrnym kontinuom bývalého významu mesta ako ecclesiastického a hudobného centra kraja (sú tu napr. dve konzervatóriá Cirkevné a Vejvanovského). Každým rokom festival priťahuje viac a viac skladateľských osobností z krajín Európy, USA, Izraelu, Moravy, Čiech a Slovenska, ale aj zanietených domácich a zahraničných interpretov

Vďaka citlivému výberu kompozícií a umenia festivalovým vedením, pričom nezabúda ani na experimentálnu tvár festivalu, obecenstvo malo možnosť porovnávať rôzne duchovné prúdy a štýly, od Sofie Gubajduliny, Henryka Góreckého, estónca Arvo Pärta, gréka –američana Dinosa Constantinidesa, američana Theodora Wipruda, rumunských skladateľov, ako sú Liviu Danceanu, Liviu Marinescu, Horia Surianu, Stefan Niculescu a iní, po francúzskych, nemeckých skladateľov a poľské skladfateľky. Domáca tvorba moravská, slovenská a česká, ako aj. Kojetínsky industriálny filharmonický orchester s bohatstvom kontrastných plôch neobvyklých nástrojov bol pre nás prekvapením svojou novou experimentálnou poetikou. Veľký potenciál novej zvukovosti je prísľubom do budúcnosti. Tento orchester, s vlastne vyrobenými neobvyklými nástrojmi, prezentoval hudbu iných sfér, evokujúcu krajinu Tibetu, jej svätýň. Avšak tieto krajiny ticha sú na Morave.

Medzinárodný Forfest prezentoval duchovnú hudba súčasnosti ako mnohotvárnu množinu orientácií, v ktorej už dnes možno rozpoznať určité charakteristiky. Na prvom mieste by som uviedla odklon od romantického ega väčšiny skladateľov, ktoré si svoj kurz už odbehlo (napr. Arvo Pärt, Gyorgy Ligeti, DamaDama, Kojetínsky industriálny filharmonický orchester, a iní). Zápas o vnútornú meditáciu a komponovanie ako určitý druh modlitby (Henryk Górecki, Liviu Danceanu a veľké formáty ako Svätý grál, Slnečná brána, maliara vnútorných krajín, rozjímania a sveta preniknutého filozofiou Theilarda de Chardin, noravského umelca Václava Vaculoviča). Zjednodušenie parametrov hudby smerom k harmonickej austerite a zámernej simplicite štruktúry (Górecki, Pavel Zemek, český skladateľ Róbert Hejnar a iní), spolu s túžbou po novej expresii cez „krásny mélos“(Theodor Wiprud, Peter Graham, niekedy s princípom pre unisonový prejav ( orchestrálny part koncertu Góreckého, Pavel Zemek v symfónii, ktorá odznela čiastočne na Colloquiu). Nakoniec by som spomenula ešte stále neotrepaný, nevyužitý či nezneužitý princíp repetitívnosti - vynálezu Američana Terryho Raileyho z 60. rokov minulého storočia. Ak sme počuli aj diela s prevažne zámernou statičnosťou dynamiky a repetitívnosti, ukázalo sa, že tieto sú schopné vybudovať diela do rozsiahlej dĺžky, pričom sa evolučný, vývojový princíp nestráca. Musíme priznať niektorým dielam snahu smerovať k niečovu novému, vyššiemu, než sme zvyklí počúvať i diela moravských autorov. Ide o to, nebáť sa experimentovať. Konštatovanie, že len málo skladieb obchádzalo dramatický výraz, aby dalo vyniknúť „hudbe nádeji“, neagresívnej, nedeštruujúcej, jednoduchšej, nie je náhodné (vypukle sa javí v sláčikovom kvartete Američana Wipruda). Bola tu zastúpená aj poloha novej „rituálnosti“ ( skladby Dinosa Constantinidesa na grécke texty Sapfo Songs, tri časti z opery Antigony), teda nové v starom a staré v novom. Výskytom repetičnosti materiálu a dynamiky, ako napr. v Koncerte pre klavír a sláčiky od Henryka Góreckého a organového diela s dlhým názvom Mein Weg hat Gipfel und Wellentäler od Arvo Pärta, sa vyznačovali diela 80 a 90 rokov. Dnes tieto inovujúce prostriedky patria do inštrumentára súčasného skladateľa na celej planéte.

Za najzaujímavejšie dielo festivalu pokladám sólové violončelové a tvarove inovatívne, hlboko výpovedné diela kratšieho rozsahu rusko-tatárskej skladateľky Sofie Gubajduliny. Jej 4 Prelúdiá, sú výpoveďou nezávislého, nekompromisného jedinca z čias totality. Nad jej prácou s hudobným tvarom, teda s tvarovaním hudobného motívu, tém a formy, žasneme. Nekonečná studnica jasného nového a výsostne výrazového. Je to vážna hudba, ktorá nadchýna a plodí intelektuálny rešpekt. Štyri prelúdiá interpretoval dôstojným spôsobom nemecký violončelista Matthias Bräutigam

Iné, mohutne pôsobiace dielo, duchovnej proveniencie, Kantáta pre organ, od poľského mystického minimalistu Henryka Góreckého, v podaní Hany Ryšavej, bolo vybudované hlavne na dynamických kontrastoch, Práve opačne znie dynamicky terasovite stupňovaný Klavírny koncert (prvá časť vo forte, potom v dvoch forte, druhá časť, naväzujúca attaca, je v dvoch a troch forte, kde na ploche až 84 taktov, včetne kódy, odznejú v trojitom forte klastre v oboch rukách, chromaticky descendujúce do hlbokej polohy, za opory unisona sláčikov, od toho istého skladateľa. Toto Concerto pre klavír z roku 1980 odznelo v suverénnom podaní slovenskej klaviristky Eleny Letňanovej a brnenského komorného orchestra Bohuslava Martinu pod taktovkou Jána Zámečníka. Tiež málo známe je svieže, repetitívne, ale trochu dlhé dielo Arvo Pärta (Mein Weg Hat Gipfel Und WellenTäler) opäť v podaní najmladšej interpretky festivalu Hany Ryšavej, ktorá zaujala svojím organovým koncertom, okrem iného hrala dielo Gyorgy Ligetiho, ktoré pôsobilo tradične, normálne.

Prekvapujúcim objavom festivalu boli dva koncerty s dielami rumunských skladateľov v rámci Dňov rumunskej kultúry. Prvý, zároveň zahajujúci koncert festivalu, s mimoridne disponujúcim a virtuóznym sólistom-huslistom Ionom Mariusom Lacraru, sa niesol v znamení u nás doposiaľ neznámych skladateľov Anatola Vieru, Octaviana Nemescu, Livia Danceanu a Stefana Niculescu, pod názvom “Spirituálne prúdy v rumunskej hudbe pre husle”. Už prvý koncert, diela Anatol Vieru, Octavian Nemescu, Liviu Danceanu a Stefan Niculescu priniesli nezabudnuteľný duchovný dojem a nevyčerpateľnú vitalitu rumunských skladateľov dneška. V dielach sa exponovali sólové husle, s partom proti dvom, niekedy až trom nezávislým zvukovým pásmam, nahratých vopred ako účinný backgound – ensemble. S quasi “improvizačným” štýlom huslím avšak v úplne novej doprovodne sláčikovej-elektroakustickej zvukovosti sa spájali diela výtvarné, nainštalované priamo v sále okolo interpreta a donesených “nástrojov”. Diela rumunských súčasných skladateľov sú, konštatujeme, nesporne nabité energiou a zvukovou vynaliezavosťou a sú hlavne novým definovaním duchovného či sakrálneho v hudbe z časti mimo srdca Európy. Napätie, melodická invencia, niekedy pripomínajúca motívy z ľudovej imporovizácie starej Transylvánie, či Valachie, vibrujúce pásma a expresia sú zásadnou markantnou súčasťou rumunskej hudby. O sakrálnych hodnotách týchto diel niet pochybností, inšpirácia byzantínskou kultúrou, ikonou a podobne. Aj druhý koncert rumunskej hudby večer, toho istého dňa, dokázal kvalitu kultúry zvuku, prepracovanosť detailov a súhru ensemblu, spojenej s novou selektívnou dramaturgiou: odzneli 4 diela -- Chinonic, Monodie, Stihuri (Verše), Hymnus-- od skladateľov zo 14, 15, 17 a 18 storočia Dometiana Vlahula, Dimitrija Cantemira, Macaria Ieromonahula a Dimitrija Suceveanu, ako zdroja inšpirácie, v juxtapozícii spolu s inšpirovanými dielami súčasných žijúcich starších a mladších skladateľov Stefana Niculescu (Sinchronie I), Calma Ioachimescu (Palindrom), Liviu Danceanu (History 2), Liviu Marinescu (A-gain) a Horia Sutianu (Diffeactions Brisees), z ktorých najviac zaujali skladby smerom k druhej polovici koncertu. Tento koncert, ktorý sa niesol v znamení sakrálneho a profánneho v rumunskej hudbe, priniesol pre nás aj jednohlasne obdivovanú Monódiu od D. Cantemira, nevediac, že sa jedná o skladateľa zo 17. storočia, ale aj muzikantsky zaujímavé diela Danceanu, Marinescu, Surianu, Ioachimescu, vo vypracovanej súhre a kultúre ensemblového zvuku pod taktovkou dirigenta Archeus Ensemble Prof. Liviu Danceanu.

Ďalšie koncerty o 17.00 a 20.00, konajúce sa každý deň, prínášajúc novú komornú hudbu s novým mélosom a výrazom (Theodore Wiprud, Peter Graham) postupne prekrývali dojmy z predošlých a prvých koncertov.

Dostávame sa k domácej tvorbe moravských, slovenskýcha českých skladateľov: najzávažnejšiu považujem výpoveď dramatického až dych vyrážajúceho jednohodinov=ho diela, velkolepo vybudovanej a oslobodzujúcej formy, De Profundis slov. skladateľa Romana Bergera, komponovaného na verše Tadeusza Róžewicza, s podobným odkazom ako je biblicky známa tému Kaina a Ábela, v podobe klavírno-vokálneho partu, so sólovým mužským hlasom a hovoreným slovom. V skladbe je úsek na určitom mieste, kombinovaný s účinnou a organicky zapadajúcou elektroakustickou hudbou.. Po vyvrcholení drámy, určitého druhu svedectva tragédie, prednášanej sólovým hlasom a vrcholne expresívnou klavírnou faktúroui, nastupuje dlhá meditatívna poloha druhej časť skladby, ktorá patrí k tomu najpresvedčivejšiemu, čo Roman Berger skomponoval, jednohlasému sólovému partu violončela, nesúc duchovné a humanistické krédo v dobe najtvrdšej totality. Až s odstupom času vidíme pravú hodnotu diela z rokov 1975-80, vybudovanej ako jeden mohutný aristotelovský dramatický oblúk so záverečnou katarziou. Vo veršoch Tadeusza Róžewicza na rozdiel od biblickej story, sa Ábel zachráni. Škoda, že dielo nebolo predvedené naživo. Repredukovaná hudba z reproduktorov v Chráme Sv. Mórica sa stenčovala už v 20 rade, čo spôsobilo, že niektorí poslucháči odchádzali.

Nová Mazurka číslo.1 a Zlaté slnko (Gold Sun) pre klavír patria k opusom meditatívnej polohy moravského skladateľa Petra Grahama, zaujímavý bol koniec poslednej skladby v akordických zostupoch ľavej ruky, spolu s nekonvenčnou a sviežou Etudou č. 1, tiež pre klavír. Spolu s Howardom Skemptonom, z ktorých sa páčila iba krátka posledná skladba “A Roma” a s prostými, jemnými, pre deti skomponovanými skladbičkami Mariánskych kvetín, spolu so smútočnou, ale ušlachtilou Tristiou, venovanou trom židovským obetiam od Petra Pokorného, sa uzavrel klavírny recital skvele pripravenej Jarmily Češkovej.

Zmienime sa ešte o jednom z experimentálnom koncerte na netradičných a nových až výtvarne pôsobiacich nástrojoch a znejúcich objektoch bicistu, inžiniera, Dana Dlouhého, zakladateľa súboru DamaDama. Predviedol vlastné skladby, z ktorých ma uchvátila skladba pre marimbu, v ktorej sa vyjadril najhudobnejším spôsobom. Originálne využil diatoniku dvojoktávového rozsahu simultánnymi údermi palice, zkonštruhovanej z pevne-objímajúcej gumy. S nevšednou koncentráciou a istotou predniesol inovatívnu, aj textove, skladbu Aloisa Pinosa NOMEN OMEN.

V premiérach sme počuli komorné a ensámblovo-orchestrálne diela Góreckého, Gubajduliny, Pärta, Gyorgy Ligetiho, francúzov Jeana Langlaisa a Jacqueliny Fontynovej, gréka Dinosa Constantinidesa, nemcov Matthiasa Drudeho, Friedhelma Rentzscha a zaujímavého Hansa Zendera, ktorého flautovo – violončelová jednočasťová skladba Lo-Shu zaujala osobitným zvukovým gestom, dôvtipom a najmä estetickým dozvukom v akustike sály, akoby bola pre túto akustiku komponovaná. Ostatné skladby boli pekné, ale Jean Francaixové Trio vo virtuóznom predvedení Karin Hofmann, Sabiny a Matthiasa Bräutigamovcov, žiaľ pôsobilo obsahovo príliš ležérne, ako hédonistický rozhovor v café – house.

Na záverečnom koncerte, v prvej polovici koncertu odzneli štyri skladby amerického gréka, nestora a profesora kompozície na univerzite v Baton Rouge, Dinosa Constantinidesa. Žiaľ pre vlastnú českú preméru Klavírneho koncertu v druhej polovici koncertu som mohla počuť len dve posledbé diela, Sapfo a Antigonu. Constantinidesova jasná inklinácia ku gréckej dráme a poézii, ako boli “Piesne Sapfo” a tri úryvky z opery “Antigóna”, v podaní nadanej Kristýny Valouškovej, spolu s brnenským orchestrom za dirigovania skladateľa, ukazuje dramatickú hudbu až rituálnej pôsobivosti. Vo výraze je lapidárny a aforistiicky stručný. Český autor, Róbert Hejnar v Hommage A Concerto Grosso, napísal jednoduchú, ale povznášajúcu hudbu pre violoncelové sólo a sláčikový orchester s výrazovo zaujímavou sólovou kadenciou, zdôraznujúcou aj pulzujúci jediný tón. V mimoriadnom predvedení sólistu Jana Škrdlíka sa dielo páčilo aj širšiemu publiku, iste aj pre svoj “vivaldiovský ideál” čistoty, spracovaný súčasným jazykom Posledné dielo koncertu od Jozefa Adamíka oscilovalo medzi oblasťou “krásneho” obrazu a jeho postupnou deštrukciou.

Tohtoročný, dramaturgicky vykryštalizovaný festival, tentoraz s dôrazom na hudbu miesto multimediálnych a interaktívnych akcií priniesol niekoľko vynikajúcich sólových inštrumentálnych recitalov. Interpretačným vrcholom festivalu bol violoncelista intenzívneho a objavného výrazu Jan Škrdlík vo svojom recitali, pozostával z J.S. Bacha, Jrího Matysa a Zoltána Kódalyho. V Bachovi sa ukázal ako invenčný interpret s novým pohľadom na staré dobyté územia. Jeho virtuozita a znalosti, citovosť a vášeň sa prejavili v obtiažnej Sonáte pre violoncelo sólo od Kódalyho. Pútavé výkony hráčskeho šarmu, vtipu a virtuozity podala flautistka Karin Hofmann, subtílna klaviristka Jarmila Češková, úžasný, výrazový huslista Ion Lacraru, mladušká poľská huslistka Anna Zielinska, suverénny bicista kreátor Dan Dlouhý.. Komorný orchester Bohuslava Martinu z Brna so sólistkou v Klavírnom Koncerte Góreckého, Elenou Letňanovou z Bratislavy a so sólistom Janom Škrdlíkom v diele Hejnara pod taktovkou Jana Zámečníka, zožal dlhotrvajúci potlesk na finálnom festivalovom koncerte.

PhDr. Elena Letnanova
Doc STU Bratislava
2 a 3 Júna 2005