Umenie ako cesta nádeje Evy Trizuljakovej

Ateliér 2006

Výstava významnej slovenskej maliarky Evy Trizuljakovej, festival FORFEST Kroměříž, Galerie u Artuše, 16.6 - 31. 7. 2006.

... Expresivita maliarskeho rukopisu, svetelná vibrácia farby, podmanivosť a vážnosť zobrazených výjavov, potreba maľby pre maľbu samotnú vytvárajúca z farby absolútneho protagonistu - takéto sú skutočnosti, ktoré nás vedú k premýšľaniu o zmysle umeleckého diela nabitého duchovnou energiou a v poslednom období aj posolstvom o veciach konečných... Toto je moja syntéza o tvorbe akademickej maliarky Evy Trizuljakovej (nar. 1926), autorky, ktorej sa podarilo vo svojom malom kozme objaviť Kozmos, poriadok vecí, zmysel ľudského putovania poprepletaného radosťou a bolesťou, harmóniu matérie a ducha, kde triáda Pravda – Dobro – Krása sú navzájom podmienené.

Eva Trizuljaková prešla dlhou cestou tvorivého hľadania spojeného s odvážnym experimentovaním. Cesta, na konci ktorej je prekvapujúco obsiahle a prínosné dielo, je porovnateľná s plodnou tvorivosťou veľkých umeleckých osobností, no racionálne ťažko pochopiteľná pri predstave, že autorka je matkou ôsmich detí... Na tomto mieste treba vyzdvihnúť nielen nesmiernu autorkinu pracovitosť a disciplínu, ale aj postoj manžela, akademického sochára Alexandra Trizuljaka: On sám ju vždy do tvorby pobádal, prejavoval záujem o každé jej nové dielo, pomáhal s prezentovaním na verejnosti.

Umeleckému rozvoju maliarky paradoxne „pomohli“ zdravotné problémy. Koncom šesťdesiatych rokov sa u nej objavila alergia na terpentín, čo ju prinútilo zanechať maľbu olejovými farbami a hľadať nové technické riešenia. V tomto období sústredila svoju pozornosť na textilnú tvorbu. V slovenských pomeroch v tejto oblasti patrí E. Trizuljaková medzi priekopníkov, osobitne v technike artprotisu. Postupne sa jej podarilo vytvoriť ucelené textilné dielo, vyznačujúce sa osobitou invenciou a tvorivosťou. Nedala si nikdy artprotisy realizovať niekým iným, ale vždy to boli výlučne autorské realizácie, pochopiteľne, okrem čisto technického procesu záverečného zošívania na stroji. Ľudmila Peterajová v katalógu Trizuljakovej výstavy na Trenčianskom hrade v roku 1975, píše: „Jej závesy by sme mohli označiť presnejšie ako aplikácie do artprotisu alebo textilné asambláže“. Eva Trizuljaková vytvára plastické štruktúry, textilné rúno prešíva bohatým a zaujímavým materiálom, ako sú napr. výstrižky historických brokátov, staré vyšívané textílie, pleteniny, ľudové čipky, stuhy a mašle. Inšpirácie ľudovým prejavom, slovenskými rozprávkami a tradíciami, výtvarne spracované na dekoratívno-monumentálne závesy, bezpochyby patria do kapitoly slovenského výtvarného umenia druhej polovice 20. storočia, dnes s obľubou nazývanej slovenský mýtus. Neskôr E. Trizuljaková nachádza inšpiračné zdroje v slovenských dejinách a poézii. Osobitne treba spomenúť cyklus Krvavé sonety: 14 artprotisov, každý vysoký tri a pol metra, sprevádza takmer sto štúdií v technike pastelu. Farebný kontrast čierneho a červeného rúna, dramatický pohyb línií pomedzi sieťovú pleteninu, sú výtvarným vyjadrením Hviezdoslavovej poetiky. Hviezdoslav bol básnik, ktorý spájal momenty osobné so spoločenskými, akoby všetky hrôzy vojny vzťahoval do svojho vnútra, akoby on sám mal niesť všetku bolesť sveta. Eva Trizuljaková v hĺbke svojho bytia pochopila a výtvarnou rečou zviditeľnila, o čom básnik hovorí, čo cíti. Ďalšiu významnú kapitolu tvoria artprotisy inšpirované liturgickými piesňami a biblickým posolstvom (napr. cyklus Loretánskych litánií, 1972 – 1989).

Eva Trizuljaková potrebovala neustále objavovať „nové svety“, a preto sa pozvoľne navracia opäť k maľbe. Fascinuje ju farba a svetlo a v technike pastelu nachádza najadekvátnejší spôsob vyjadrenia. Farebnosť jej obrazov sa postupne zjasňuje, od čierno-červených farebných kontrastov nastáva posun smerom k teplým farbám. Posledné obdobie tvorby je špecifické žiarivými, priam ohnivými polyfóniami, s vylúčením čiernej farby. E. Trizuljaková vníma farbu ako hybný prvok obrazu, ktorý v spojitosti so svetlom dokáže dať divákovi indície na transcendentné skutočnosti. V tejto súvislosti treba spomenúť cyklus 40 pastelov (70 x 50 cm) nazvaný Poriadok svetla, ktorý je autorkiným chválospevom na svetlo. Ako vraví ona sama, „vďaka svetlu sa rozmnožuje poznanie a umenie sa približuje k tajomstvu stvorenia... Svetlom sa začína nový poriadok vo svete“ (cit. z pripravovanej knihy E. Trizuljakovej „Šieste videnie“). Svetlo, ktoré žiari v Trizuljakovej vyvážených kompozíciách, vychádza z obrazu, je z neho priam vysielané. Divák, ak vníma túto žiaru, cíti, že samotné svetlo ho vťahuje do diania na obraze. Autorkine pastely v sebe skrývajú mimoriadnu schopnosť znovu prebúdzať k životu, zamyslieť sa nad vlastným životným smerovaním, novým spôsobom objavovať a vytvárať krásu. Vďaka výtvarnej vizualizácii myšlienky tak ponúkajú zážitok nielen estetický, ale aj filozofický. V rokoch 2001 – 2002 vznikla Krížová cesta, ktorej 14 zastavení autorka stvárnila v 30 štúdiách. Vrstvenie významov v technike pastelu na novinovom papieri či reklamných letákoch, kompozícia a výtvarný výraz jednotlivých zastavení, ale aj ako celku, sú vyjadrením nielen okamihu veľkej bolesti, ale i drámy súčasného človeka na jeho ceste za základnými hodnotami života. Duchovná téma sa ako zlatá niť vinie celým dielom Evy Trizuljakovej a je integrálnou súčasťou jej tvorby. Trizuljakovej celoživotný záujem o literatúru, najmä poéziu, bol pre ňu nielen nevysychajúcim zdrojom inšpirácií, ale pomáhal jej odkrývať aj skryté významy biblickej obraznosti. V posledných rokoch sa jej tvorba odvíjala najmä od starozákonných prorokov Izaiáša, Ezechiela a Jeremiáša. Výtvarné i ideové vyvrcholenie tvoria diela inšpirované novozákonnou knihou Zjavenia sv. Jána – Apokalypsou. Touto témou sa Eva Trizuljaková intenzívne zaoberá už takmer dvadsať rokov. Spočiatku išlo o reflexiu beznádejnej situácie totalitného, neľudského systému a odpoveď na normalizačný útlak. Po roku 1989 sa autorka snaží vidieť apokalyptické posolstvo v širších súvislostiach. Hľadá odpovede pre seba, spoločnosť, svet. Jej posledný, veľavravný cyklus s názvom Nové nebo, nová zem (2004) je explóziou farieb a svetla, je radostnou ouvertúrou nepoznanej, no tušenej skutočnosti. Eva Trizuljaková sa cíti spoluzodpovedná za život svojho publika, a preto mu ponúka svoju víziu, predkladá mu svoje diela vo viere, že aj umenie môže byť cestou k sebe samému, cestou k nádeji.

PhDr. Alena Piatrová, 2006

Autorka článku pracovala jako kurátorka ve Slovenské národní galerii v Bratislavě, v současnosti vyučuje dějiny umění na katedře filosofie Trnavské univerzity. Kroměřížská výstava navazuje na projekt společné výstavy k životnímu jubileu sochaře Alexandra Trizuljaka (1921-1990) a Evy Trizuljakové (1926), která se uskutečnila v Povážské galerii umění v Žilině (30.3 - 30.4.2006) a v Galerii G Olomouc (5.-28.5.2006).