Inspirujuci festival Forfest 2008

Hudobný život Bratislava

Forfest 2008, Medzinárodný festival súčasnej hudby a umenia s akcentom na duchovné inšpirácie sa opäť konal posledný týždeň júna už po 19 krát (21.-29) v meste festivalov a ticha, v Kromeríži na Morave, v nezabudnuteľnom prostredí Snemovnej sály ranobarokového Zámku a v nevšedných akustických priestoroch (gotický chrám Sv. Mórica, barokový kostol Sv. Jana Křtitele, slávna Rotunda s Foucoultovým kyvadlom v pozdnorenesančnej Kvetnej záhrade, Múzeum Maxa Švabinského a Konzervatórium evanjelickej akadémie). Práve akustická rôznosť týchto umne vybratých prostredí nám dovolila porovnávať predvedenia mnohých skladieb a znovu uvažovať o ich skutočnej estetickej, náboženskej a sociálnej funkcii. Tak tomu bolo v premiérovanej omši Messe de Saint George od francúzskeho skladateľa gruzínskeho pôvodu Nicolausa Zourabichviliho, v Chráme Sv. Mórica. Všetky zložky hudby (omše) zaznievali v tom najautentickejšom prostredí, kde boli pôvodne celé storočia aj predvádzané. Táto premiéra patrila k vrcholným zážitkom festivalu. Skladba bola plná napätia, na niektorých miestach až extatická, vyjadrovala snivé a túžobne nálady (takého rodu ako u ruského expresionistu Alexandra Skriabina) s hýrivou francúzskou farebnosťou. Kompozícia bola písaná komplikovaným jazykom.

Podobnú výhodu priestorového predvedenia získali aj skladby škótskej hudby a plainchantu z ostrova Inchcolm, elektroakustické skladby Michala Rataja, chorál z doby Václava II, dva organové recitály Češky Kataríny Chrobokovej a Nemky Ruth Forsbach, ako aj dramatická, úchvatná Symfónia pre sólo husle Františka Emmerta v mezmerizujúcom, vášnivom podaní slovenského huslistu Milana Paĺu v prostredí barokového chrámu Sv. Jana, ktoré znásobovalo jej účinok a estetický zážitok. Tento koncert bol tiež jedným z vrcholov Forfestu.

Tento rok nám festivalové vedenie Forfestu pripravilo skutočné zážitky z 23 koncertov so 14 premiérami a českými premiérami, včetne novátorských medziodborových projektov (z Nemecka a Grécka). Štyri autorské koncerty boli dramaturgicky kontrastne alebo vývojove zostavené (moravský autor Jaroslav Šťastný spolu s Olivierom Messiaenom jako dvojportrét), český autor Michal Rataj spolu s chorálom z čias Václava II zaznel na záverečnom koncerte Forfestu, koncert Františeka Emmerta a koncert už zosnulého Miloslava Ištvana ukázal vývoj skladateľovho štýlu so zásadným zlomom v 70. rokoch).

Už prvý ensemblový, inštrumentálny koncert s vysokou interpretačnou úrovňou a súhrou rumunského Ensemblu Archeus z Bukurešti nadchol početné poslucháčstvo a predstavil nám diela siedmych rumunských autorov súčasnosti s rôznou skladateľskou poetikou a zameraním, a aj najvýznamnejšieho Rumuna európskej moderny 20. storočia, George Enescu, ktorý stojí v jednej línii so slávnym Ionecom a Eliadzem, konal sa na Zámku pod vedením dirigenta a skladateľa, prof. Liviu Danceanu.

Druhým vynikajúcim koncertom bola koncertná sólová interpretácia jediného diela Ecce homo, symfónie pre sólo husle moravského skladateľa Frantiska Emmerta v podaniu nezabudnuteľného Milana Palu. Emmertova Symfónia v troch častiach, je založená na kontrastoch. Drámu prerýva obraz hudobného pietizmu, pokory, ale aj mystického odovzdania sa. Táto Symfónia je jedným z príkladov hudby, kde jediný nástroj, husle, unesú celú šírku tejto ambicióznej formy.

Objavom Forfestu bol koncert z tvorby Moravana Miloslava Ištvana. Jeho diela sa nehrali v čase nástupu totality v 70 rokoch. Dramaturgia koncertu ukázala premenu skladateľovho hudobného jazyka a štýlu od 50 tých rokov po osemdesiate minulého storočia v Klavírnej sonáte, v husľovej a violončelovej s klavírom a v Triu. Ištvan je osobnosť s vysoko rozvinutou muzikalitou ako bol Martinu, so zmyslom pre rozvíjanie motívu, harmonického procesu, hranatého rytmu ako je grécke morské pobrežie. Skladbou večera bola jeho štýlove nová Sonáta pre violončelo a klavír, komponovaná v postwebernovskom štýle 70. rokov. Pochvala patrí príkladným interpretom večera, najmä Zuzane Berešovej, klaviristke a violončelistovi.

Mnohí z nás sa tešili novému rozpätiu tohtoročného Forfestu, kde dominovala moravská, česká, rumunská, grécka, talianska a škótska hudba: od neznámeho a koncertne nepredvádzaného plainchantu z ostrova Inchcolm (pri Edinburgu, Škótsko) po najnovšie elektroakustické skladby moravských a svetových skladateľov, od symfónie pre sólo husle (Františka Emmerta) po ensemblovú a vokálno-inštrumentálnu hudbu väčšieho rozmeru nad 40 minút. Festival si predsavzal premiérovať aj menej známu vokálnu, komornú a ensemblovú hudbu z Moravy, Škótska, Grécka, Rumunska, Čiech, Slovenska, Talianska, USA a Portugalska.

Prvý večerný koncert, polrecital, v nádhernej rokokovej Snemovej sále kromerížskeho Zámku, patril moravskej, slovenskej a americkej hudbe so slovenskou interpretkou Dr. Elenou Letňanovou, ktorá zaujala hneď prvou skladbou od Johna Cagea, rytmicky výnimočným „Bacchanále pre preparovaný klavír“ z roku 1940. V 60 rokoch minulého bol Cage vypískaný Newyorskou filharmóniou, dnes je svetovým „klasikom“ súčasnej hudby. Trinásť tónov klaviatúry bolo vybraných, aby ich klaviristka preparovala (zmenila znenie a charakter tónu) kovovými a tlmiacimi predmetmi – gumami, šroubami, perami, čím klavír nadobudol výraz bicieho nástroja, quasi malého gamelanského súboru s heterofónnymi hlasmi s neurčitým ladením a akordikou. Stredná časť znela s budhistickým zmyslom pre meditáciu, ticho a zvláštny neeurópsky rytmus. Skladbu vygradovala allegrovým tempom a vášňou, údermi akordov, zložených z tercie, kvarty a septimy, ktoré vyprodukovali šialené bakchanálie s trojitým forte. S Momentom musicalom pre Sebastiana od slovenského skladateľa a matematika, Mira Bázlika, v českej premiére, a so štyrmi originálne riešenými, typologicky a výrazové rozdielnymi skladbami na obrazy Pieta Mondriana od Jaroslava Śťastného zaujala od pianissimovej, farebnej, chromaticko-diatonickej linearity po odromantizovanú tónove punktuálnu druhú skladbu, nádherne lyrickú tretiu, aby v závere na pentatonike vytvorila žartovné a vtipom sršiace Boogie-Woogie.

Jaroslava Šťastného sme počuli aj prvý večer o 22.00 na jeho autorskom koncerte s organistkou veľkej zvukovej predstavivosti a rozlišovania Kataríny Chrobokovej z Čiech. Štylisticky a výrazove vždy zaujímavý Jaroslav Šťastný (Petr Graham), vytvoril dve pútavé organové diela, prvé „ Pôstne prelúdium“, nás doslova pripravilo na postenie sa v duchovnom slova zmysle, zámerným minimálnym používaním dlho vydržovaných intervalov kvárt, kvínt a jednoduchých súzvukov, striedmosti registrácie a farby, až jednofarebnosti, aby zastavil čas, obrátil človeka do seba, k meditácii, statickou plochou. Jeho zámer má zmysel je tu cítiť premenu človeka, odchádza obnovený, očistený. Druhá kompozícia „Dolcissima mia vita“ portrétuje náladu radostného života, bez náznakov pochmúrnosti, jej záver je dojemný, vytráca sa pomocou staccata jedného tónu a mizne do pianissima – asi rozlúčka. Druhý, ešte stále náležite nedocenený génius 20. storočia, francúzsky organista, skladateľ a ornitológ, tvorca štvorhodinovej hudby katalógu vtákov, Turangalie, špecifických hudobných modusov a náboženský hudobný mystik, nás doslova preoral jeho organovým „Priére aprés la Communion“ z 50. rokov a „Messe de la Pentecote“, s jeho poslednou skladbou života pre organ, ktorú sme počuli na Forfeste v obdivuhodnej interpretácii K.Chrobokovej. Kompozícia Messe… je výrazom výnimočnej zvukovej, motivickej, harmonickej a farebnej fantázie, s úsekom mystických motívov a s typickou zložitou neatonálnou harmóniou modov, založenej na inej kultúre. Táto hudba nás premohla a to je poslaním veľkej hudby a dnešnej hudby s duchovným zázemím.

Interpretačne zaujímavé boli nesporne sólové organové improvizácie Francúza Vincenta Rigota na tému dvoch chorálov Hospodine pomiluj ny a Svätý Václave z 13. storočia, z čias Václava II., ako aj nemecká organistka Ruth Forsbach s českou a nemeckou tvorbou. Na vysokej úrovni zneli aj husľové a violončelové recitály, nevynímajúc zaujímavé vokálne duo. Violončelový sonátový recitál (Štepánka Kutmanová s Eduardom Spáčilom-klavír, odpálili v súhre diela dvoch rakúskych autorov, Kurta Huebera a Wolframa Wagnera, výrazove kulminovali vo vážnej Sonáte, op. 6 Samuela Barbera. Vokálny recital s klavírom bol tiež interpretovaný v sále Evanjelickej. akadémie francúzskou speváčkou českého pôvodu, Stellou Maris, s Martinom Vojtíškom pri klavíri a ako sólistom. Vynikli v Bohuslavovi Martinu a vo vrúcnej a intímnej hudbe Píseň písní na slova Šalamounova od Zdenky Vaculovičovej, ktorá sa predstavila tento rok ako nadaná skladateľka. Premiéra Sonáty Radima Smetanu pre sólo klavír ma dôsledným minimalizmom vôbec nezaujala. Eric Satie je už štylisticky dobre zažitý autor, žiaľ dnes už jeho harmónia a štylistika pôsobí naivne.

Novou zvukovou dramaturgiou sa ukázali byť malo hrané inštrumentálne duá. Niektoré z nich boli kombinované dvojvrstevne, s live elektronikou, videoartom a s hudbou z magnetofónového pásu, ako tomu bolo na recitáloch talianskeho dua Selva-Messieri (sólo saxofón a live elektronika) a gréckeho dua Sotiriades-Goubouras (saxofón a videoart, animácia obrazu). Michele Selva hral úchvatne, ľahko, virtuózne, skalnatý rytmus a grécky mélos v úvodnom Giacintovi Scelsim v „Tre pezzi“ pre sólo tenor saxofón, pokračoval v talianskych autoroch Sylvano Busotti, a končil opäť Scelsim v minimalistickom, ale fascinujúcom dielku, rozpätím iba v štyroch tónoch, komponovanom Maknongame s neprekladateľným názvom (asi v hindu jazyku?) pre altový saxofón a live elektroniku. Jemným, nerušivým, jednoduchým spôsobom predlžoval, dokončoval, Messieri v elektronike znejúcu štruktúru sólového inštrumentu, akoby mal v nej doznievať vibrujúci inštrument, obe štruktúry sa napájali na seba. Možno je to snaha po priestorovej večnosti zvuku, po neprerušenom tónovom procese, čo bola charakteristická črta najlepších elektroakustických skladieb, predstavených z nahrávok z prehliadky diel (súťaž v Portugalsku), PhDr. Wandou Dobrowskou v dvoch prednáškach, skladateľom prof. Rudolfom Ružičkom v troch skladbách, v rozsiahlej a mimoriadnej Omši a v skladbe Posoniensis, venovanej mestu Bratislava, a Dr. Lenkou Dohnalovou.

Duo z Athén, Theofilos Sotiriades (saxofón a Panayiotis Goubouras) – hudbou, animáciou obrazu a videoartom oživili starý grécky vzťah hudba - obraz. U oboch duí, talianskom a gréckom, dominoval záujem o zanedbávaný element rytmu v hudbe v poslednom desaťročí. Páčila sa mi hudba a video s katastrofickým scenárom zamorenia našej planéty, našej prírody, autami, lietadlami, ale aj množstvom ľudí s ich psychickými a materiálnymi problémami. Hudba tu doprevádzala videoart voľne, nie presne, synchrónne. Hlavne sme sa sústredili na jeho výpovednú kognitívnu hodnotu. Hudobne zaujala Giselle Eastman v „Piece“ a súhrou pásu a živého inštrumentu saxofónu v žartovnej a vzpružujúcej „Záhrade lásky“ od Jacoba Ter Veldhuis. Obe experimentálne duá sa zamysleli nad otázkou ako sa dá inovovať element melódie, horizontály, ktorá sa stáva dominujúcim prvkom v elektroakustickej najsúčasnejšej hudbe. Počuli sme aj výborne zohraté moravské husľové duo ECO, Pauly a Evy Francu, s českými a moravskými skladateľmi Janom Grossmannom, Janom Slimáčekom, Janom Matysom,Leonpm Juricom, Jirím Temlom, z ktorých najväčší potlesk si zaslúžil J. Teml. Vokálne duo Petr Matuszek a Markéka Dvořáková vytvorili spolu magické poobedie v novom prostredí barokovej Rotundy s českou, moravskou, poľskou, talianskou a americkou tvorbou - Petr Pokorný, Bohuslav Rehor, Alois Pinos v dvoch premiérach Ryszard Gabryš, Giacinto Scelsi a John Cage. Predvedením nazálneho a alikvótneho spevu sa zaskvel P. Matuszek – barytón v Cageovom "Sólo“. Dobré ucho mohlo jasne počuť v Rotunde finesy oktáv, kvínt, tercií, atď. Tento jav je väčšinou na našich pódiách celkom ojedinelý. Markéta Dvořáková, mezzosoprán, je aj skladateľkou vtipných šiestich miniatúr „Něco tiše cinká“ pre alt a barytón na básne obdivovaného Jana Skácela, ktoré spoločne predviedli v Rotunde Kvetnej záhrady. Zaujal ma aj Poliak R. Gabriš, ktorý sa výrazne líšil od poetiky ostatných skladieb.

Americké inštrumentálne duo Dolly a Daniel Kessner, klavír a flauta, stvárnili atonálne skladby D. Kessnera, vo vzácnej súhre. Kessnerove štvrťtónové kroky bolo dobre počuť na konci frázy a u dlhších tónov flauty, ale v rýchlom tempe takmer zanikali. Štvrťtónové skladby či hra ako aj vokálna alikvótna interpretácia je málo zastúpená na koncertoch v naších krajinách. Nepredvádza sa ani napríklad „Toccata pre štvrťtónový klavír“ od českého skladateľa, tvorcu prvého štvrťtónového klavíra a skladieb, Alojza Hábu.

Aj málo známa portugalská hudba Sergia Azevedu „Trés Visóes Místicas“ -Tri mystické vízie, Christophera Bochmanna „Commentaire sur le Christ ressuscit“ , ktorá sa veľmi páčila, spolu s českou a francúzskou, skladby Jana Grossmanna a Oliviera Messiaena, zazneli pútavo, na koncerte seriózneho, mladého tria, Trio Persona, (istotou a lyrikou pôsobiaca Natália Grossmannová-flauta, poetický Filippe Freitas - hoboj, a klavíristka s veľkým rozmachom zvuku - Joana Vieira). Dva jej výbery z "Dvadsať pohľadov na Jezuliatko Kristovo" pre klavír sólo, najmä „Noel“ zneli masívne v priestore Snemovnej sály, sú dôkazom, že Messiaen je nenapodobiteľný génius 20. storočia. Zážitkom koncertu bola skladba, ktorá sa postupne vyvinula v melodram od Jana Grossmanna pre flautu, hoboj a klavír, spojená s čítaným textom o vesmírnej otázke dnešného človeka pod názvom "Pošli to dál" pre trio a bicie, zložené z rozmanitých závesných jemných kovových predmetov, vyzerajúcich ako náhrdelníky pre ženu. . Kompozícia je radostnou, pozitívnou skladbou, postupne ku koncu skladby naberá na textovej zložke a vytvára pozdvihujúce emócie, kognitívne hodnoty a predsavzatia človeka humanisticky profilovaného. Je to dielo súzvučnosti, harmonického hudobného jazyka, vlastne peknej hudby, s až sféricky zužujúcou sa hudbou na konci melodrámu profetického odkazu. Melodram je v súčasnej tvorbe poslednej dekády zanedbávaný, vynechávaný, hoci mal pevné miesto v českej tvorbe najmä v 19. storočí. Prekvapením festivalu bol spev plainchantu (komponovaný mníchmi z opátstva v Inchcolme, ako ho dnes interpretuje súčasná škótska vokálna škola, bez možnosti poznať pôvodné znenie, lebo neexistuje žiaden zvukový doklad. Štyri sopranistky, rozmiestnené priestorove v chráme Sv. Jana, vytvorili postupne viachlas posunom pôvodného jednoduchého, "rovného", možno pôvodne jednohlasného spevu, ktorý je možno chýbajúcou súčasťou starobylého Keltského spevu, to sú zatiaľ len dohady. Inšpiráciou plainchantu vznikli súčasné škótske ensemblové skladby Johna Hearneho, Paula Burnella, Hazela MacLeoda, Steve Kinga, ktoré tu mali českú premiéru. Najviac ma očaril prostotou a až prírodnou austeritou skladateľ J. Hearne, v jeho "Echách z Inchcolmu", z ostrova medzi Edinburgom a Fife.

Ten, kto nevidel Zámok, včetne obrazárne s obrazmi od Breughela, Tiziana, van Dycka a iných a pozdne renesančné záhrady (Kvetná záhrada), navrhované talianom Tencallim, prišiel o veľký zážitok. Sú totiž od r. 1998 zapísané v Listine kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO viď tabuľu pri vchode. Kromeriž je mestom ticha, a festivalov, ktoré mizne z povrchu zeme.

Počuli sme koncerty ensemblovej hry, vynikajúci rumunský Ensemble Archeus s kontemplativnou hudbou Stefana Niculescu a Marinescu, prekrásnu Panta Rhei od Liviu Danceanu, Rumunská hudba zaujala originálnou inštrumentáciou a premyslenou kontrastnou dramaturgiou, znela súčasná a jedna stredoveká hudba, ďalej typická hudba minulosti vo forme vyložene idiomatickej skladby Fidlikant pre sólo husle od G. Enescu, ktorú predniesol virtuózne a strhujúco sólista Ion Lacraru.

Počuli sne aj čiste vokálnu hudbu (Schola benedikta, chorál z čias Václava II.), Moravských madrigalistov. Cením si doobedňajšie akcie s fundovanými prednáškami o elektroakustickej hudbe a jej najvýraznejších tvorcoch svetových a moravských od dr.Wandy Dobrowskej, Prof. Rudolfa Ružičku, dr. Lenky Dohnalovej. Koncerty a prednášky boli obohatené večernými diskusiami a interviami so skladateľmi rumunskej a gréckej hudby, ktoré viedla dr. W. Dobrowská z Českého rozhlasu. K rozšíreniu dramaturgie festivalu prispel aj multiprojekt, predstavenie švajčiarsko-nemeckej dvojice. Jemnej nádhernej tanečnice-maliarky Flavii Devony a inštrumentalistu toho večera a skladateľa Andreasa Kropera pod názvom Musikseismograf, ktorého výsledkom bola maľba robená počas tanca, ktorú vyvolával rytmus a melódia fúkacieho inštrumentu „barokovej“ melodiky. Dva širokouhlé obrazy odrážali sviežu farebnosť a pohyb hudby a tanca prenášaný na plátno. Nejde tu v prvom pláne o pohybovú automatiku v zmysle akčnej maľby Američana Jacksona Pollocka z 50. rokov minulého storočia, ide tu aj o vyjadrenie tónu farbou, rukami tanečnice s vybranými farbami a štetcami. Nemecký skladateľ A. Kroper týmto večerom prispel k idei synkrézy umení hudby-rytmu-pohybu-farby. Tento problém je staršieho dáta už pred Issacom Newtonom, ktorý prisúdil každej farbe zo siedmych jeden interval, teda farba môže byť vyjadrená hudobným intervalom, pohyb farieb je vlastne pohyb intervalov, čím dostávame melódiu. Či tento proces funguje opačne to malo riešiť predstavenie Musikseizmografu. Aj Alexander Skriabin komponoval pre farebný klavír a naposledy viedli dlhé diskusie aj Arnold Schonberg a Vassilijom Kandinským v minulom storočí. Experimentálna struna festivalu sa napla k novému pólu.

Okrem výstavy obrazov rumunského maliara Iona Hajdu v prvý deň festivalu, konali sa koncerty s už spomínanou inštrumentálnou hudbou, spojenou s video artom alebo s nahranou hudbou. Synkréza umení je opäť novou ideou posledných rokov, ktorú Forfest nastolil. Prichádzajú s ňou tento rok Gréci, kde bola tým pravým umením v starogréckom chráme, odkiaľ bola vyhnaná pod kepienkom osamostatnenia sa od rituálov a "bohoslužieb" v helenistickej virtuozérskej dobe aulosových a kitharových pretekov.

Máme tu prvý rozmer Forfestu - od hudby experimentálnej po hudbu súčasnej syntézy, od atonálnej po rozšírenú tonálnu. Tá prvá je v nevýhode, ta druhá má k dispozícii výzkum predošlých desaťročí, generácií. Schonberg bol vzorom experimentátora, Bach paradigmou syntetika. Dnes tu máme skladateľské riešenie spojenia tradície chorálu s Elektronickým oratóriom (poslednou skladbou Forfestu, Corde Lingua Voce v rámci autorského koncertu Michala Rataja, ktorý vyjadruje zaujímavým spôsobom kontempláciu a ticho pomocou hudobného tvaru spojeného s vokálnou jednoduchou subtílnou zložkou. Jeho posledné dve diela sú príkladom osamotenia hlasu, jeho zaujímavej trajektórie cez odhmotnený priestor Chrámu Sv. Mórica. Rataj vyjadruje aj spojením s chorálom z čias Václava II duchovné nasmerovanie mladej českej generácie.

Druhý rozmer Forfestu ukazuje na neodhodenú tradíciu, ukazuje objav, že najduchovnejšia hudba, je európsky gregoriánsky chorál od čias Gregora v 6. storočí a vokálny plainchant z ostrova z čias ranného stredoveku okolo roku 1.000 n.l. , ktorý je nositeľom nevyčerpateľného hudobného mélosu.

Forfest ukázal, a to je tretí rozmer festivalu, že tendenciu z konca 20. a začiatku 21. storočia, komponovať zložito, komplexne, prekomponovane, "s bohatým zvukom" a výrazom, viacvrstevnatosťou, ako sme počuli vo vokálno-inštrumentálnej omši Messe de Saint -Georges od francúzskeho skladateľa Nicolasa Zourabichviliho, nemožno odložiť do učebníc dejín hudby, je stále prítomná a inšpirujúca, napriek tendenciám minimalistickej hudby, ktorá sa stala majetkom celej zemegule.

PhDr. Elena Letňanová
Docentka, STU Bratislava