Ohlasy v tisku

20 výročie Forfestu 2009

medzinárodného festivalu súčasnej hudby a umenia v Kroměříži a v Olomouci

Forfest, konajúci sa každý rok koncom júna v Kroměříži, sa tento rok rozrástol do Olomouca a poslednou výstavou malieb Václava Vaculoviča 21. júla aj do Bratislavy. K tradičným miestam konania koncertov tak pribudol Dóm sv.Václava v Olomouci, blízke Mozarteum Arcidiecézneho Múzea, sála konzervatória Evanjelickej Akadémie a renomovaná Galéria G na Dolnom námestí. Dvadsiaty ročník s 27 večernými a podvečernými koncertmi začal netradične, výstavou súčasného slovenského umenia pod názvom “Listy do neba” v Galérii G v Olomouci 5. júna s inštaláciami, fotografiami, maľbami a sochami Petra Rollera, Jána Kodoňa, Michaely a Šimona Klímanovcov, Pavly Lazárkovej, Betty Majerníkovej a Evy Sládečkovej-Böhmovej. V Olomouci odznelo aj 6 koncertov, počnúc 5. júnom. Forfest potom pokračoval 21 koncertami od 21–28. júna v Kroměříži v nádhernej Snemovnej sále Arcibiskupského zámku a výstavou fotografií Slovenky Vladimíry Sidorovej v Galérii U Artuša, ktorá vhodne doplňovala projekt troch výstav. V závere Forfestu prebehli tri konceptualistické performancie Američana Lewisa Gesnera pod gotickým oblúkom renesančného sgrafitového domu na starobylom námestí („Tisíc švihov, Kreslenie partitúr a Možnosť nemožného.“). V Múzeu Kroměřížska, kde je stála výstava rodáka Maxa Švabinského, sa konalo aj festivalové trojdňové bienále medzinárodnej konferencie na tému „Duchovné prúdy v súčasnom umení“ s podtitulom „Multimediálne presahy v súčasnom umení“. Pozvanie prijali mnohí hostia z domácej i zahraničnej umeleckej scény. Koloquium viedol Prof. PhDr. Andreas Kröper, muzikológ, sólo-flautista a dirigent z Nemecka!Švajciarska

Renomé mohutnejúceho Forfestu stúpa každým rokom a právom ho zaraďujeme k takým medzinárodným festivalom v Európe, ako je Varšavská jeseň, Musica Nuova v Ríme, Darmstadte, Bukurešti, Kopenhagene a inde.

Tohtoročný Forfest bol skutočným zážitkom. Priniesol 11 svetových premiér (českých, švédskych, amerických, nemeckých, talianskych skladateľov) popri 14 domácich českých premiérach skladateľov zo Slovinska, Slovenska, Čiech, Moravy, USA, Francúzska, Poľska, Rakúska a Japonska. Dominovali české premiéry diel mladých autorov ako je Vojtěch Mojžiš, Petr Vaculovič, Jana Vöröšová, Štěpán Filípek a nedávno zosnulého Petra Pokorného a Aloisa Piňosa. Zo svetových premiér spomenieme tie, ktoré zaujali. Američana prof. Richarda Toensinga, nositeľa Guggenheimovej ceny, vo farebnom, rytmicky náročnom a pärtovsky odromantizovanom a oddramatizovanom egu harmonicky cudného „Concertina For Piano And 9 Instruments) so sólistkou Elenou Letňanovou z Bratislavy a Brnenskými sólistami pod taktovkou mladého dirigenta z Moravy Ondřeja Tajovského. Skladba pozoruhodného taliana Massimiliana Messieriho „Forever“ s dlhými vydržovanými zvukmi, tónmi a znovuobjavenou filozofiou páuz a fermát bola realizovaná sopránovým saxofónom -Michele Selva, triangelom a elektronikou life, samotným autorom. „Forever“ rozšírila možnosti experimentovania, Andrea Ceccomori, inštrumentalista s fotografiami a Widmar Hader s „Vier Stücke für Violino Solo v podaní Zdenky Vaculovičovej. Vokálne diela Poliakov, české premiéry Witolda Szaloneka „Drei Liebeslieder“ na slová Rajvindera Singha a Júliusa Luciuka „Pacem in terris“ so sonoristicky citlivým accompagniátom na strunách klavíra (Romana Pallasa), ako aj Japonca Kazuhiko Hattoriho „Dram“, v podaní zasvätených interpretov súčasnej hudby, Petra Matuszeka, barytón a Markéty Dvořákovej, mezzosopranistky, patrili k vážnym a žiadaným dielam vokálneho Forfestu. Peter Matuszek v György Kurtágovi v „Troch piesňach na básne Jánosa Pilinského“ doslova uchvátil každým alikvótnym tónom. Kurtág je nesporne výrazná osobnosť po Zoltánovi Kódalym. Terry Riley (česká premiéra), znel sviežo, hoci v „inštrumentálne úzkej“ verzii, duchom celkom inej, ako je Rileyho interpretácia z pozdných 60 rokov. Dodajme, bola to najnenávidenejšia skladba v 80 - tych rokoch v Amerike.

Suma sumárum, inštrumentálna hudba bola zastúpená početnejšími opusmi než vokálna, zatiaľ čo ensemblová hudba neprevýšila počtom komorný a sólový output. Objavným bol večer slovinských autorov Luciana Mariju, Nenada Firšta, Milka Lazara, spolu s dvomi americkými skladateľmi Stevenom R. Mentom, Hughom Levickom v podaní Amael Piano Trio z Ljubljany. Slovinská hudba 20. storočia je ešte stále terra incognita v našej kultúre (okrem Milka Globokara a Pejačevičovej z prvej polovice 20. storočia). Počuli sme po prvý raz štýlove staršieho, ale výrazného Luciana Mariju. Jeho „Škerjanc Maestoso” z tridsiatych rokov je veľké smútočné lugubre s farebnou pozdnoromantickou rachmaninovovskou modulujúcou harmóniou, písané pre Amael klavírne trio, venované Lucijanovi Škerjancovi (1900-1973), vzoru budúcej generácie. Dobre zmenil náladu Nenad Firšt kratšou skladbou sólového koncertného charakteru, “Something Wild” pre husle sólo, zložené z motívov a škíc improvizačného charakteru, ktoré prerušujú epizódy odpaľujúce virtuózne figurácie v rýchlom tempe. Milko Lazar, študoval vo viacerých centrách Európy. Napísal “Päť krátkych skladieb” pre klavírne trio, prýštiace kompozičnou suverenitou. Tento výrazný autor bude hraný v budúcnosti ako vzor muzikality svojej krajiny. Očaril v jednej skladbe aj ornamentálnymi jemnými až hédonistickými arabeskami v rýchlom tempe, akýmisi kontrastujúcimi „rimbaudovskými“ detailmi voči hlavnému korpusu motívov, zaujal silou kompozičného aforizmu. Vo výbornej súhre tria slovinských umelcov Tatijany Ognjanovič - klavír, Volodju Balžalorskeho - husle, Damira Hamidulina – violončelo, znela skladba Hugha Levicka „Translation For Piano Trio“, avšak ma ničím nezaujala, až triumfujúce „Trio“ z roku 1985/ 1992 od Alfreda Schnittkeho, ktoré sa javilo ako ľahko vnímateľný, ale seriózny postmoderný monolit.

Značný priestor patril francúzskej hudbe, v podobe dvoch organových recitálov, mladej Hany Ryšavej a dynamického improvizátora Vincenta Rigota z Francúzska. Nie menej pútavý bol aj organový recitál nezabudnuteľného znalca organovej improvizácie, prof. Jaroslava Tůmu z Prahy. Hral jasne, s vycizelovaným zmyslom pre stavbu dynamiky a organovej štruktúry nielen obľúbené dielo Arvo Pärta „Mein Weg hat Gipfel und Wellentäller“ a málo známu, perpetujúcim motusom povzbudzujúcu skladbu Philipa Glassa „Mad Rush“, ale aj výborné „Prelúdium a fúgu“ Karela B. Jiráka (autora, ktorého pomery v Čechách za komunizmu vyhnali do americkej emigrácie, jeho diela sa nehrali). Zazneli aj „Tri prelúdiá“ Karela Reinera a vlastná smútočná „Elégia pre Valdštejna“ (venovanú mestu Cheb). V závere si nás skladateľ získal organovými improvizáciami.

Tohtoročný festival si predsavzal objavovať naďalej nové diela takých autorov ako je domáci profesor v Brne, František Emmert, ktorý uchvátil už minulý rok pietistickou a dramaticky kontrastnou “Symfóniou pre sólo husle Ecce homo”. Tohto roku zneli jeho vážne a emotívne výrazné, až psychicky preorávajúce diela, s religióznym zameraním na zahajovacom dni “Poslední soud” a “Sonáta pro housle a klavír”, vo vášnivom podaní slovenského huslistu Milana Paľu a Ondreja Olosa - klavír, tiež zo Slovenska. Ten istý večer sme počuli aj napätím nabitú, virtuóznu skladbu, „La Folia“, jednu z najlepších pre sólo husle v súčasnej slovenskej hudbe od Vladimíra Bokesa /pritom skladba pochádza z čias skladateľovho štúdia na VŠMU, 70 roky/. Na nasledujúcom koncerte 22. júna, znel Emmertov éterický “Čas Mesiáša” a jeho vrcholné, rozmerné komorné oratórium “Pohlazení pohledem”, dielo až beethovenovsky dramatické, končiace uzmierujúcim, lyrickým záverom za dirigovania novej tváre Forfestu, Dáši Briškárovej. Vzdialená paralela s arcidielom 20. storočia, sonoristickými “Lukášovými pašiami” od Krzysztofa Pendereckého, ktoré zneli o štyri dni neskôr v akustickom Chráme sv. Křtitele (pochádzajúce z roku 1965), nie je náhodná. Nasledujúci rok vyhralo toto výrazné a monumentálne poľské dielo ceny v Nemecku a Prix Italia v 1967.

Vďaka premyslenej dramaturgie riaditeľky a dramaturgičky Forfestu, skladateľky a huslistky Zdenky Vaculovičovej, sa opäť objavila na Forfeste francúzska hudba v podobe organovej hudby Thierry Escaicha, Mauricea Duruflého, Jeanne Demessieuxovej, Emmy Lou Dienerovej, v podaní Hany Ryšavej a Vincenta Rigota, ako aj klavírneho Tristana Muraila s Ivanom Buffom zo Slovenska, popri stále neobjavenom géniovi 20. storočia, majstrovi moderného organa, ornitológovi, Olivierovi Messiaenovi. Patril sem aj Jehan Alain a Nadja Boulanger. Táto skladateľka odchovala poľskú a americkú modernu, nastupujúcu v 60. rokoch minulého storočia (spomeňme Philipa Glassa, Ellen Jane Lorenz, USA). U Maurica Duruflého “Scherzo” a Jehana Alaina “Litanies” sme obdivovali plasticitu a dynamiku, u Thierryho Escaicha (vyslov Eskeš) v 5 versetoch na “Victimae Paschali Laudes” rôznorodosť výrazu, farby a organovú registráciu. U Petra Ebena sa rozvinul tonálny dvojhlasný chorál “O Bože veliký” do atonálnej harmonickej podoby, ale Messiaenov záverečný dobre vystavaný, až improvizačne pôsobiaci útvar, “Dieu parmi nous” (Boh medzi nami), v závere s neobyčajnými akordickýcmi moduláciámi, bol strhujúcim zážitkom v interpretácii Vincenta Rigota a právom vyvolalo nadšenie a búrlivý potlesk. Ak Bach je Bach syntetikom baroka, tak Messiaen znamená to isté pre dnešok. Tento koncert patril k vrcholom festivalu popri Pendereckého retrospektívnych „Lukas Passio“ Lukášových pašiách a Arvo Pärtových “Passio”. Pärtovo rozmerné dielo, harmonicky prosté, skôr horizontálne vnímané, založené na jemných kontrastoch tempa a dynamiky, striedaním jednotlivých pôloh, je novodobým duchovným odkazom a inštrumentačne pôsobivým dielom (husle, organ, sólové hlasy, mužský a ženský zbor a iné). Ale už po 50 minútach nie je možné stupňovať zážitok, emotívne ho navrstvovať, a prekračovať hranice citovosti, vrúcnosti, oddanosti, ktoré toto dielo vyžaruje. Po časovej hranici jednej hodiny začína pôsobiť ako omamná droga, výraz sa dĺžkou banalizuje.

Slovenská hudba dostala veľký priestor v podobe vynikajúceho klavírneho recitálu Ivana Buffu s českou premiérou generácií, Vladimíra Bokesa, Vladimíra Godára, Ivana Buffu, Juraja Vaju. Recitál patril tiež k najlepším výkonom na festivale, o čo sa pričinila prekomponovaná, rytmicky a motivicky živá, postwebernovsky výrazná „Sonáta“ z roku 1960 Romana Bergera a „P.F. 2000“, V. Bokesa, vtipne riešená, troj – minútová skladba s dynamickým spádom, preznievajúcou kvintou nad akordmi, ich postupným zahusťovaním a dynamickým vrcholom v klastroch. Recitál začal dvomi kratšími rozdielnymi meditačnými skladbami „Zahmlené pokušenie“ od Petra Machajdíka, s dôrazom na vnímanie jednotlivých tónov, ich doznievania, vybraných farieb a páuz, nový pôsobivý “tónový minimál”, zatiaľ čo esteticky podobne vyznievajúca, ale materiálom iná, tiež minimalistická, prístupná „Emeleia“, pracovala s descendujúcou figúrou „štyroch tónov“ a jej nekonečným opakovaním, vytvárajúc tak emotívne hudobné kontinuum, od Vladimíra Godára, nasledovaná „Variáciami na tichý akord“ Milana Slavického a Baladou Hanuša Bartoňa, obe sa páčili. Dobre kontrastovanou bola „Bagatela“ od Petry Oliveiry-Bachratej. Kompozične staršou, búrlivou a zaujímavou „Passacagliou“ Jozefa Podprockého končila prvá polovica recitálu. Skladateľ a klavirista Buffa hral v druhej polovici typicky francúzsky a messiaenovsky znejúcu, zvukovo-rytmicky očarujúcu „Cloche dˇadieu et un sourire“ in memorian Messiaen, od Tristana Murailla. „Sonáta“ s tragickým podtónom, od začiatku „monofónna“, potom polyštilistická, používala aj účinne konvergencie dvoch nezávislých pásiem a dlhé zostupy akordických klastrov k polohe subkontra oktávy (na spôsob Góreckého záveru čembalového Concerta), s citátom zo Šostakovičovej 12. symfónie od Alfreda Schnittkeho. Skladba nemohla zaprieť svoj vyložene ruský charakter. Poslednou skladbou bola rytmicky nuansovaná a posluchove náročná „Sequenza“, v rýchlom tempe, od Luciana Beria. Vzbudila vo mne nadšenie a zaslúžený potlesk publika. Zeljenkove a Godárove Huslové duetá stvárnilo huslové duo Zdenky Vaculovičovej a Lukáša Pecháčka na autorskom koncerte Vojtěcha Mojžiša, kde odznela aj skladateľova svetová premiéra kompozície „Hostýn-chvála zbožnosti“ 5. júna. Žiaľ tento koncert som nemohla počuť, ani cimbalový recital Enikó Ginzery (Nemecko-Slovensko), so skladbami H. J. Hesposa, G. Kurtága, T. Brandmüllera, L. Janáčka a J. P. Oliveiru.

Českých mladých autorov reprezentoval nadaný a invenčný Jan Vrkoč, autorským koncertom, zmyslom pre ľudský rozmer „Koncert pro housle a orchester“, s „bartókovským“ rytmickým a pozitívnym pátosom, včetne peknej elektroniky, poetickej „Krajiny s dúhou“, muzikálnymi „Vertikálami - Sonáte pre husle sólo“, ďalej Petrom Vaculovičom, “Requiem” pre Industriálnu filharmóniu z Náchoda, s neobyčajnými nástrojmi domácej výroby, spomínaným Milanom Slavickým “Variáciami pre tichý akord” pre klavír sólo, Janou Vöröšovou, vzrušujúcim a krátkym “Turum-durum” pre husle, violončelo a elektroniku, Štěpánom Filípkom “Hořké humoresky pro violončelo sólo”, ktoré aj originálne stvárnil, „Baladou“ Ruženy Sršňovej pre husle a klavír tiež v autentickom podaní autorky. Predposledný poobedňajší Forfest patril autorskému koncertu Víta Zouhara z Olomouca, v Rotunde Kvetnej záhrady renesančného architekta Tencalliho pod názvom “Záhrady nebeských slastí”, s Ensemblom Damian z Olomouca. Bol to radostný a povzbudzujúci koncert, prínos do tradície baroka, minimalizmu, postorganálneho dvojhlasu, krásy monódie, hlasu kontratenoru, ktoré môžu inšpirovať k novému výrazu skladieb. Pravidelný rytmus, barokový tempový pulz a husľové arpegiá talianskeho baroka zaujali oživujúcim, vyložene pozitívnym výrazom v Zouharovej ensemblovo-inštrumentálnej skladbe „Záhrady nebeských slastí“. Svet nie je temný, ani nešťastný, je tajomný a pozná silu lásky, hovorí táto kompozícia. Experimentálnejšia „tichá hudba“ s videom, s básňami v nemeckom jazyku, kombinovala elektroniku z pásu a komorný ansámbl v skladbe „Mente“ z roku 2008, v ktorej citlivo kombinuje text s hudbou, báseň funguje významove a súčasne ako magický rytmický element. V „Ariosi“ pre kontratenor a sláčiky, mužský hlas so sprevádzanou „homofóniou“ ansámblu priniesol pocit jasu a priezračnosti zabudnutého baroka. Koncert subsumuje, že súčastná polyštýlovosť sa môže inšpirovať všetkým možným, že súvisí aj s celkovou novodobou politickou polyštýlovosťou (demokraciou a toleranciou), že „hudobná demokracia“ je tiež toleranciou postmoderných štýlov podľa architektonickej paradigmy, ale aj polymorfnosti filozofie bez kompozičných „dogiem“ (čistá dodekafónia). Bol to vydarený koncert v kruhovom prostredí Rotundy s kópiou Bramanteho kupoly, už prvou komunikatívnou skladbou, „Kyvadlom“, komornou kantátou z roku 1998. Opäť zaujala sviežosťou úvodného sóla v husliach, postupne naberajúc vrstvy inštrumentálnych línií, demonštrujúc kyvadlový pohyb a variabilitu. (Mimochodom, v Rotunde, s pronaosom, je uložené Foucaultovo Kyvadlo, významný vynález z 19. storočia, ktorým francúzsky fyzik demonštroval otáčanie zeme okolo osy.) Popri festivalových českých stáliciach ako je Bohuslav Martinu, Leoš Janáček, Petr Eben, Jan Novák, Petr Pokorný, sú nové opusy Jiřího Matysa, Miloslava Kabeláča, Aloisa Piňosa Milana Slavického a Hanuša Bartoňa sledované so záujmom a ocenením.

Poslednú kapitolu Forfestu tvoria skladateľky. Okrem už menovaných českých a slovenských sú rusko-tatárska Sofia Gubajdulina, žijúca v Nemecku, Gražyna Bacewicz a Lidia Zielińska z Poľska, často hrané na festivaloch, zatiaľ čo Nadja a Lily Boulanger len sporadicky, ako hodnota zo začiatku minulého storočia. Skladateľky sa lepšie uplatňujú v menších skladbách, s osobnými zážitkami, než v symfóniách. “Glosa na altówke solo” (pre violu) od výraznej skladateľky s veľkou invenciou, nápaditými riešeniami, Lidie Zielinskej, pôsobila dynamickými kontrastami a energiou. V „Glose“ je dobre umiestnený vzruch, typu hudby “Let čmeliaka”, v zasvätenom podaní jej dcéry Anny Zielińskej. Aj „Desať prelúdií“ pre violončelo Sofie Gubajduliny, v pútavom podaní skladateľa Štepána Filípeka, sú dôkazom toho, že niektoré ženy majú zmysel pre neobyčajný detail. Gubajdulina vie napísať melódiu, ktorá má tiché „slidy“ (glissandá) na tých najneočakávanejších miestach medzi tónmi, nie sú ošúchaným technickým prostriedkom. Vytvára pomocou nich očakávanie, napätie, zvedavosť „čo príde ďalej “. Jej melódia je nepísaný, zamlčaný harmonický element skladby. Sólový „Kaprys Poľski“ od najznámejšej poľky 20. storočia, Gražyny Bacewicz, na tanečnú výraznú tému, je písaný suverénne, každý takt mal expresiu, jasnosť a logiku. Dúfam, že sa Forfest raz zahĺbi do témy ženy- skladateľky na samostatnom koncerte.

Tento rok Forfest potvrdil predpoklad, že univerzalizmus verzus relativizmus je na vážkach, že duchovná hudba (nie lacná „ducharina“) je na vzostupe a nie v zatlačenej pozícii, v undergrounde, kde sa nachádzala viac než jedno polstoročie s jej vyškrtnutými autormi. Svetská hudba, ak je vynikajúca, má rovnako duchovný rozmer, rozhraničenie oboch hudieb nie je jednoznačné, obe sú podstatou veľkého umenia. Na Forfeste stáli vedľa seba rovnako skladby písané v rozšírene tonálnom, atonálnom, seriálnom, minimalistickom, polytonálnom, bruitistickom, elektronickom, jazyku. Hranice sú otvorené, preto navrhujem tému „Európa bez hraníc“, budúcemu Forfestu. Mesto Kroměříž by malo v dňoch Forfestu vylúčiť primitívnu „Tafel Musik“ z námestia, ozývala sa počas organového koncertu a rušila vnímanie kvalitnej hudby.

V 20 ročnej histórii Festivalu venovali viacerí skladatelia svoje diela Forfestu: od symfónií, komorných kantát, omše po nokturná pre sólový klavír. Spomenieme tie významnejšie „Apologetiku“ Daniela Lenza z Arizony, „Hommage a Orlando Lasso“, amerického kanaďana Williama Toutanta „In the Centre“ a orchestrálnu „The Time of River“ Američana Daniela Kessnera. Z českých a moravských „Precatio Bona“, komornú kantátu na náboženské texty od Jana Grossmanna, Symfóniu č. 2 s podtitulom „Pašie“ pre 8 sólových hlasov, 2 zmiešané zbory a veľký orchester Pavla Zemeka, „Prastaré obrazy“ pre zbor a inštrumentálny ensemble Ilju Hurníka, „Ecce Homo“ Františka Emmerta, diela Petra Pokorného, Gréka Dinosa Constantinidesa a slovenských autorov Ilju Zeljenku, Petra Machajdíka, Petra Zagara. Forfest uviedol za 20 rokov existencie diela stoviek autorov, medzi nimi Messiaena, Pendereckého, Pärta, Góreckého, Beria, Cagea, Boulangerovej, Gubajduliny, Reicha, Schnittkeho, Rileyho, Janáčka, Martinu a ďalších, s domácimi a zahraničnými ansámblami ako je Agon, Ensemble Mondschein, Musica Gaudeamus, Musica Salutaris, všetky z Prahy, Solisti di Praga, Komorný orchester B. Martinu Brno, Dama Dama Brno, Pierot Lunaire Wien, Arcus Ensemble Wien, Archaeus Bucharest, Ensemble Fibonacci Sequence London, írsky Ensemble Inchholm, Alienor France, Ensemble Moens, Veni Bratislava, I Fiatti Bratislava, Contrast Trio Wien, Telesto Trio Holand, Amael, Moravské, Kynclovo a Stamicovo kvarteto.

Na dirigentskom pulte sa vystriedali domáci a zahranicní dirigenti, účinkovali stovky sólistov s vyše 300 koncertmi, 80 výstavami, performanciami, sympóziami, posluchovými poradmi, tanečno-hudobnými a hudobno-videovými kreáciami, filmami a video inštaláciami s elektronikou. Forfest v dnešnej forme ako festival súčasnej hudby a umení s duchovnou orientáciou, sa vykryštalizoval až po treťom festivale. Pôvodne vznikol z tzv. hudobných sedánek, čítania poézie a výtvarných akcií , hrala sa súčasná aj historická hudba, aj jazz, underground music, folk (Ivan Hoffmann), rock.