ENTROPA

Ak.mal. Eva Trizuljaková /SK/

Ako umelecké dielo ide o paškvil, ako pútač je to škandál; sochou to okrem autora ešte nik nenazval. Širšia verejnosť tento lešenársky konštrukt považuje za znášku urážlivých ilustrácií, zrozumiteľných iba sekte tajných zasvätencov, za nevydarenú propagačnú antibrožúru, plnú malicherných, z veľkej časti nezrozumiteľných bonmotov. Toto inštalatérske neumenie je prázdnou ideológiou, plnou prihlúplych nápadov, vyvolávajúcich neistotu a nedôveru k zdravému rozumu. Svojou uvravenosťou (upovídaností) to pripomína staré alegorické parády socialistických mítingov a evokuje ich ľudskú nespôsobilosť. Entropa propaguje všetok filozofický, politický i neľudský nezmysel postmoderny a vôbec každý umelecký podvrh. Ide o násilie na duchu.
Aj sama fenomenológia je tu postavená na hlavu: Tému veci ako udalosti, resp. príbehu s duchovným obsahom, premenil autor na škaredú obludu, vec tým stratila dynamiku a ostalo z nej mŕtve monštrum, ku ktorému sa aj autor dnes nerád priznáva. Jeho subjektivizmus a ťažkomyseľný výber jednotlivých legiend prezrádza zlú vôľu; nič netušiaci divák môže takýto spôsob komunikácie vnímať ako výstrel z Auróry. Akoby jemu, jeho sponzorom a posmešníkom neišlo o iné iba ukázať spoločnej Európe dlhý nos. Čo s takouto subjektívnou mienkou? Môže sa normálny človek s tým stotožniť? Z akých dôvodov vôbec má takýto prejav chorobnej politickej skepsy oficiálnu podporu? Kde sa stratil zmysel pre spoločné dobro, skade sa vzalo toto podvratné myslenie? Prečo je v tom namočená kultúra aj s umením?
Je takmer isté, že po splnení svojej biednej roly paškvil sám skončí na skládke odpadu. Entropa však v mene Českej republiky bude ešte päť mesiacov vytvárať kulisu ku všetkým nevydareným pokusom o dosiahnutie konsenzu. Dovtedy sa tejto snahe bude verejne vysmievať nielen nezodpovedný výtvarník s krúžkom svojich kamarátov, ale aj kopa škodoradostníkov z povolania.

 


 

Čo je to fenomenológia, alebo - ako sa filozofické jemnôstky môžu zmeniť na hrubosť a neokrôchanosť východzou smernicou fenomenológie je požiadavka vrátiť filozofiu k samotným predmetom a mysleniu nechať povahu veci, ktorá sa ponúka k videniu. Proces myslenia sa pokladá za výhradnú vec subjektu, ide o to, venovať sa veciam podstatným a odmietať domnelé, nezaručené videnie, zbaviť ho náhodilých atribútov a príležitostných nánosov. Fenomenológia musí prekonať tak tradičný idealizmus ako aj realizmus a nezaoberať sa dokázateľnosťou vonkajšieho sveta Prvým krokom tohto myslenia je fenomenologická redukcia, ktorá by mala byť sledom a koordináciou dvoch krokov: v prvom sa tematizuje celý rozsah najvnútornejšej roviny ľudského vedomia, v druhom sa uskutočňuje dôsledná redukcia transcendencie na rýdzu imanenciu. Zároveň prebieha výskum o tom ako funguje ľudské vedomie; pričom sa berie do úvahy skúsenosť človeka a jeho sebauvedomenie. Tieto danosti sa musia zohľadniť najmä vtedy, keď treba definovať povahu umenia. Do toho kontextu, ktorý sa odohráva v každom umeleckom procese,. náleží aj premena materiálu na rýdzo služobný, inštrumentálny, naturalisticky poddajný element. Ide o návrat znaku k sebe samému o jeho putovanie cez isté medzištádium, v ktorom znak ako prostriedok odkazuje smerom navonok k predmetu svojho záujmu. Tu sa v plnej sile ukáže moc sebapresahovania a bohatstvo významových oblúkov. Samotný materiál sa správa pritom ako aktívny moment, schopný napovedať tvorivý zámer. Blok mramoru môže napríklad vyvolať predstavu Michelangelovej sochy, poukázať na svoju pôvodnú funkciu z čias, kedy nebol ničím, len pasívnou hmotou. V tvorbe sa musí materiál/nástroj pretvoriť na inšpirujúcu silu, ktorá pomáha vrátiť umelecký objekt k svojmu východisku, k sebe samému. Umeleckou je aj situácia, kedy sa tvorivá sila stáva virtuozitou a picassovsky sa navracia k povestnému neumeniu, k pramateriálu. Aj v tomto štádiu sa môžu nájsť stopy po predtým dosiahnutej dokonalosti. Tak sa dá nazvať umením hocijaký predmet, alebo aj surový kus hmoty; záleží na tom, kto o tom rozhodne. A máme proces, ktorý filozof nazýva imanentnou transcendenciou. Znie to protirečivo: imanencia hovorí o zvnútornení, transcendencia znamená presah navonok. Tento manéver si nepoučený divák sotva vie predstaviť. Na pomoc by tu mala prísť intuícia (tušenie) a autoreferencia (samoprenos), obe by mali povahu danej úlohy ozrejmiť. Od tohto bodu imanencia automaticky smeruje svoju odkazovaciu funkciu k transcendencii. Tvorca básnik si napríklad môže slobodne prifariť k nej svoj poetický text; výtvarník má zasa príležitosť dokopať na jej miesto nejaký zástupný predmet. Oboje by sa mohlo navzájom umocniť: Dotyk dvoch matérií by mal oplodniť vzniknuté prázdno, pričom by nemalo dochádzať k vzájomnému rušeniu. Výhradne za seba by tu nemal hovoriť ani samotný materiál.
Referencia i autoreferencia sú oscilujúcimi plodmi toho istého sústredenia a vzájomného zrkadlenia. K nim sa pripája pojem pohrúženie do jasu sebapresahovania, ktorým filozof dáva na vedomie, že umelecký znak nie je iba obyčajnou odkazovacou či náhradnou funkciou. Ku sebe patrí aj esencia/podstata a výťažok s funkciou v dohľade pohrúženia. Ich pomocou buduje fenomenológia dynamický obraz sveta, obdivujúc smelosť a odvážny rozmach smerujúci k transcendentálnemu subjektu. V tomto vidí postmoderna obraz vzájomného kultivovania a ten najsprávnejší spôsob, ako má subjekt prezentovať vlastnú mienku. Avšak práve v tomto bode je fenomenológia zraniteľná, tu sa myšlienky filozofa najviac zneužívajú a deformujú. Presahovanie a každá transcendencia mimo okruh vlastného videnia sú rade fenomenologických operácií vlastne neprípustné. Ešte horšie je, že v stretnutí zásadných protikladov ostalo bokom hľadanie pravdy; o jej zmysle a význame je priam neslušné hovoriť. Ako teda sa v tomto myšlienkovom zmätku má vyznať obyčajný občan európskej Únie?

 Ak.mal. Eva Trizuljaková /SK/
 Literatúra: Zdeněk Mathauser, Básnivé nápovědi Husserlovy fenomenológie; Filozofia, Praha 2008
 
Copyright © 2011-18 Forfest.cz. Stránky archivovány Národní knihovnou ČR.