Intelektuálna archeológia súčasnosti, alebo blesky, parazity a paradoxy harmónie života za zrkadlom reality

Keď mi Štefan Hostiňák  pred vyše tridsiatimi rokmi vo svidníckom panelákovom byte ukázal maliarske práce svojho syna Bohdana[1], vtedy stredoškoláka, udivila ma ich zameranosť na fantazijné, surrealistické východiská a vzťahy, kde v popredí bol príbeh a farba sa dostala akoby do úzadia. Vzhľadom na vek autora boli to veľmi premyslené kompozície, nasýtené symbolickými prvkami, ktoré svojou naratívnou komunikatívnosťou boli blízke obraznosti literárnemu textu[2]. Táto črta sa stala východiskovým bodom, charakteristickým pre celú ďalšiu tvorbu Bohdana Hostiňáka (1968), kde sa stretáva výmysel a ilúzia.

Zhodou okolností sa Bohdan Hostiňák dostal na VŠVU až ako 23 ročný, keď už bol pomerne dobre zorientovaný v tom, čo chce v umení robiť. Niet sa potom čo diviť, že o svojom štúdiu z odstupu času hovoril, že vedúci ateliéru mu, čo sa týka tvorivého nasmerovania, dal veľkú voľnosť: „Pedagóga som akceptoval, ale necítil som žiadne súvislosti s mojím programom, a tak to fungovalo bez pevnejších vnútorných väzieb“ (Mojžiš 1997, s. 21), čo však ako študent neoľutoval (Geržová 2009, s. 335).

Bohdan Hostiňák sa v slovenskom umení pomerne rýchlo etabloval. Veď už v priebehu vysokoškolského štúdia mal svoje obrazy na viacerých výstavách nielen v Bratislave, či iných slovenských mestách (Košice, Senica, Žilina), ale tiež v Regensburgu, Hamburgu, Paríži, Londýne, Moskve, Prahe, Ostrave, Budapešti, Kyjeve. Dokonca sa stihol prezentovať aj na siedmich samostatných výstavách (Praha, Viedeň, Košice, Banská Bystrica, Bratislava). Samozrejme, po skončení VŠVU v roku 1997 túto stránku svojich aktivít výrazne rozšíril. Výsledkom boli monografie, početné texty v katalógoch výstav, ohlasy na jeho tvorbu. Azda najvýznamnejším momentom bolo začlenenie malieb Bohdana Hostiňáka do široko koncipovaného prehľadu dejín slovenského umenia v 20. storočí v rámci dlhodobého výstavného projektu Slovenskej národnej galérie (Jablonská 2000, s. 104).

Poetika raných Hostiňákových kompozícií má spájaním nespojiteľného do zmysluplného celku dosť blízko ku kolážam a asamblážam slovenského umelca Otisa Lauberta (1946), ktorý zdôrazňoval „skrytý pôvab a výtvarné hodnoty drobného detailu“ (Rusinová 2000, s. 158). Martin Dostál (1995) v recenzii pražskej výstavy si všimol „ironické pradivo rôznych naratívne obrazových asociácií, podporených sarkasticky jemným maliarskym prejavom, ktoré provokujú návštevníka zvláštnou kunsthistorickou neuchopiteľnosťou“. Analogickú charakteristiku by sme mohli použiť pri analýze básní jeho otca, takže také smerovanie mladého umelca asi nebolo celkom náhodné.

Medzi akvizíciami Slovenskej národnej galérie boli v roku 1995 aj štyri obrazy Bohdana Hostiňáka z rokov 1993-1994 a veľmi skoro sa stali súčasťou jej stálej expozície v Bratislave. Kto by ich hľadal medzi najnovšími dielami, bola by to zbytočná námaha. Jeho obrazy s larvami hmyzu, umiestnenými do členitého pôdorysu či prierezu stredovekého kostola,  boli ako súčasný kontrapunkt vystavené pri gotických tabuľových maľbách. Treba tu poznamenať, že sú to kompozície z obdobia, keď bol prakticky len na začiatku štúdia na VŠVU. Po rokoch sa k nim B. Hostiňák vyslovil takto: „Zaujímali ma najväčšie možné napätia a kontrasty, ktoré vznikli na obraze. Išlo vlastne o hru s mierkou, kde nebolo jasné, či je chrám absurdne miniatúrny, prispôsobený svetu mikrokozmu, alebo naopak, hmyz je obludne zväčšený. Zároveň v sakrálnom priestore dochádza k premene.  [...] V kukle sa celé telo prebuduje a vyliahne sa z nej iný tvor. Boli to obrazy uvažujúce o duchovnej premene. Takže negatívna asociácia mala len odradiť nezasvätenca. [...] Zdá sa mi, že v samom chráme je posvätného najmenej a že všedná bezprostredná realita je oveľa božskejšia“ (Geržová 2009, s. 336).

 Pre plošnosť maľby a zdôrazňovanú linku jeho  starší kolega na škole Robert Bielik sa o podobných obrazoch povedal: „Jedna vec je natieranie a iné maľovanie. Bohdan začal maľovať až po škole. Na škole natieral plochy a do toho kreslil chrobáčikov“ (Geržová 2009, s. 317). V tomto sa s R. Bielikom zhodla Jana Pivovarníková (1998, s. 308) v recenzii Hostiňákovej výstavy, kde nenachádza maliarske kvality, čo však pokladá za jeho zámer „dívať sa akoby prostredníctvom médií tlače, fotografie, televízie. Ide mu síce – paradoxne takýmto spôsobom – o uplatnenie vlastného pohľadu (v zmysle intelektuálnom), vlastný živý pohľad na svet na svet sa tu však vytráca a maliarskosť spolu s ním“. Bohdana Hostiňáka tvorba R. Bielika tiež „nikdy nezaujímala“ a „o zásadnejších veciach diskutoval [...] so spolužiakmi, ako bol Roman Ondák, Cyril Blažo a Boris Ondreička, ktorí boli vo vyšších ročníkoch“ (Geržová 2009, s. 335). Rôznorodosť, niekedy až protichodnosť názorov študentov, aj v jednom ročníku, aj u toho istého profesora bola príznačná. Svedčia o tom slová Doroty Sadovskej o R. Bielikovi a B. Hostiňákovi: „Ani jeden z týchto autorov nemal so mnou chuť o maľbe diskutovať. Musím to povedať priamo, komunikácia bola inde. Skôr som diskutovala s ľuďmi, ktorí robili objekty a inštalácie“ (Geržová 2009, s. 345).

Záujem o pavúky, rôzne parazity, bezstavovce, hmyz a článkonožce vôbec, vyústil do početných obrazov, ktoré boli vytvorené technicky chladnou a presnou linkou pripomínajúcou ilustrácie z encyklopédií z otcovej knižnice, v ktorých si kedysi v detstve listoval. B. Hostiňák však z prienikov detailov týchto živočíchov vytváral pravidelné plošné ornamentálne obrazce. Sústredenosť na také jednoduché organizmy boli pre B. Hostiňáka, ako sám poznamenal, „spájacím článkom medzi nebytím a bytím, prvotným vynorením sa živej hmoty z anorganického sveta, ktorá sa začala organizovať“ Geržová 2009, s. 336). Súbežne s motívmi „hmyzu v chráme“ vznikli obrazy, kde na prvý pohľad odpudzujúce organizmy boli nahradené elegantnými, ľudskou rukou vytvorenými raketami v rôznych fázach – od nehybných konštrukcií po štartujúce stroje, ktoré sa dostávajú von zo sakrálneho priestoru tak, že prerážajú, čiže ničia klenbu baziliky.

Ďalším frekventovaným motívom v tvorbe B. Hostiňáka v 90. rokoch boli jelene s bohatým parožím. Tento tradičný, neraz až gýčovitý prvok[3] bol nečakane doplnený zvíjajúcimi sa hadmi, letiacimi raketami a bleskami blúdiacimi medzi parožím, čím vznikli obrazy spájajúce svety rôznych realít.

Vychádzajúc z predsokratovcov, B. Hostiňák bol uchvátený ideou blesku, „ktorý riadi poriadok sveta“ (Mojžiš 1997, s. 20). Toto našlo pokračovanie v jeho obrazoch vybuchujúcich sopiek na prelome 20. a 21. storočia. Autor tu, slovami R. Bielika, už maľoval.

Stanovovanie si akýchsi čiastkových umeleckých cieľov je pre B. Hostiňáka veľmi príznačné. Ak sa spätne pozrieme na jeho tvorbu, zistíme, že sa mu ich skutočne postupne darilo naplňovať. Veď keď v roku 1997 prezradil v jednom rozhovore, čo plánuje ďalej robiť[4], ťažko bolo možné predpokladať, že dôjde k nielen takej radikálnej zmene tematiky s dominantnou krajinou a figúrou, ale tiež maliarskeho jazyka. Objavuje sa plastickosť tvarov, reálna, aj keď idealizovaná krajina. Svoju tvorbu však rozvíja kontinuitne, bez prudkých skokov, čo len potvrdzuje jeho slová, uverejnené pred dvadsiatimi rokmi: „Moje myslenie sa mení, teda žije“ (Mojžiš 1997, s. 20).

O tomto období svojej tvorby B. Hostiňák spomínal: „Keď som sa obzrel za seba, zo svojich obrazov som čítal rozorvanosť a tragické videnie sveta. Považoval som to za slabosť. Reakciou bolo priklonenie sa k čistej idylickej krajine, chcel som maľovať idylu – stav pokoja“ Geržová 2009, s. 338).  Táto črta jednej fázy tvorby B. Hostiňáka je veľmi podobná obrazom Dezidera Millyho[5], ktorý tragické alebo konfliktné momenty neriešil prvoplánovo, ale v symbolickej, zástupnej rovine: na udalosti druhej svetovej vojny reagoval, napríklad, početnými variantmi tragicky pokojnej, melancholickej ženskej postavy (Blúdiaca) na pozadí symbolických kopcov pripomínajúcich jeho rodný Kyjov na východnom Slovensku, a nie bojovými výjavmi.

Bohdan Hostiňák začal teda maľovať svoju Arkádiu. Riečne zákutia, ktoré od detstva pozoroval v okolí Svidníka sa stali predobrazom farebne ireálnych pohľadov na krajinu v duchu doby digitálnych technológií. Tieto diela vznikli približne v rokoch 1998-2002. Súbežne s čistou krajinou namaľoval plátna, kde sa na pozadí stromov a rôznofarebného rastlinstva objavuje ľudská, zväčšia ženská figúra. Doplňoval ju ešte vodnou hladinou, v ktorej sa postava rozplýva a zrkadlí v mihotavých, pomíňajúcich sa večných pohyboch povrchu vodného živlu. Aj pri týchto obrazoch sa potvrdzujú slová Bohdana Hostiňáka: „Priťahujú ma prekultivované tendencie v umení, ale aj niektoré aspekty surrealizmu, prekáža mi však zdôrazňovaná prevaha podvedomia, diktát automatizmu“ (Mojžiš 1997, s. 20).

V dobe, keď sa už po neviem koľkýkrát vyskytli tvrdenia o zániku či aspoň neaktuálnosti maľby, sú umelci, ktorí sa neboja byť „neaktuálnymi“ alebo dokonca postavia si na programe „neaktuálnosti“ celú svoju tvorbu. Medzi výrazne osobnosti v tomto kontexte nepochybne patrí Bohdan Hostiňák, ktorý prešiel cestu od zobrazovania paradoxálnych motívov parazitov a bleskov k jahodám a ženským kúpajúcim sa aktom za zrkadlom reality (klasiky).

Tu sa môžeme plne zhodnúť s Vladimírom Beskidom, kurátorom niekoľkých výstav B. Hostiňáka: „Hostiňák je dedičom neoklasickej a neoplatónskej gréckobyzantskej tradície, ktorú ako bytostný maliar prepisuje do súčasnej obrazovej reči. Zahoďte plané popisy iluzívnej a realistickej maľby – ide o symbolický, kódovaný obrazový jazyk. Autor povoláva na plátna figúry a predmety z organického i anorganického sveta, dáva im vlastnú energiu a logiku stretnutí v znehybnenom zábere obrazového poľa. Hostiňák je mysliaci a mystický maliar bez patetických gest“ (Beskid 2013).

 

 

Zoznam použitej literatúry

BESKID, Vladimír. Bohdan Hostiňák. Galerie Caesar, 2013 (online). Cit. 2017-03-13. Dostupné na: http://www.galeriecaesar.cz/Galerie%20Archiv/2013/258_hostinak/hostinak.htm

DOSTÁL, Martin. Paroží s jedovatými hady. In: Lidové noviny, 25.2.1995.

GERŽOVÁ, Jana. Rozhovory o maľbe. Pohľad na slovenskú maľbu prostredníctvom orálnej histórie. Bratislava: VŠVU, Slovart, 2009. 398 s. ISBN 978-80-8085-939-8.

GRUSKA, Damas.  Popis jedného zápasu. 06.04.2014. (online) Cit. 2017-03-13. Dostupné na: https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/313686-popis-jedneho-zapasu/

HOSTYŇAK, Stepan. Z istoriji samooborony“ [Z dejín samoobrany]. Prešov: SPN – OUL, 1989.

JABLONSKÁ, Beata. Maľba v postmodernej situácii. In: RUSINOVÁ, Zora (ed.). Dejiny slovenského výtvarného umenia. 20. storočie. Bratislava: Slovenská národná galéria, 2000, s. 98-106. ISBN 80-8059-031-1.

MOJŽIŠ, Juraj. Súčasná výtvarná scéna VIII. Rozhovor s Bohdanom Hostiňákom – Moje myslenie sa mení, teda žije. In: Nové slovo bez rešpektu, r. 7, 1997, č. 38, s. 20-21.

PIVOVARNÍKOVÁ, Jana. Správy z výstav. In: Slovenské pohľady: na literatúru, umenie a život. Roč. 114, č. 7 - 8 (1998), s. 307-309.

RUSINOVÁ, Zora. Bohdan Hostiňák. Bratislava: Koloman Kertész Bagala, 2005. 183 s. ISBN 80-89129-59-5.

RUSINOVÁ, Zora. Objekt v multimediálnych kontextoch. In: RUSINOVÁ, Zora (ed.). Dejiny slovenského výtvarného umenia. 20. storočie. Bratislava: Slovenská národná galéria, 2000, s. 149-162. ISBN 80-8059-031-1.

 

 

[1] Bohdan Hostiňák (1968) sa narodil vo Svidníku v rodine Štefana Hostiňáka (Stepan Hostyňak), básnika a literárneho historika v Múzeu ukrajinskej kultúry, významného predstaviteľa súčasnej literatúry ukrajinskej národnostnej menšiny na Slovensku (mimochodom, výber jeho básní vyšiel aj v českom preklade Jaroslava Kabíčka: Stepan Hostyňak. Neorámovaný prostor. Praha: Mladá fronta, 1982; slovenský výber preložil Marián Heveši: Inventarizácia. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, 1987). Vďaka tomu bol od detstva v intelektuálnom prostredí prakticky v denno-dennom kontakte s knihami, vrátane tých o umení, čo v mnohom nasmerovalo jeho úsilie vyjadriť sa nielen vizualizovaným príbehom, ktorý by bol podaný prvoplánovo, ale naopak – použiť nie každému prístupný metaforický šifrovací kľúč. B. Hostiňák študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Košiciach – odbor reštaurovanie (1983-1987) u Nikolaja Feďkoviča, absolventa pražskej VŠUP (prof. Z. Sklenář). Svoje vzdelanie si B. Hostiňák ešte rozšíril na kameňosochárskom oddelení tej istej školy (1987-1989). Potom krátko stihol pracovať v reštaurátorských ateliéroch. V rokoch 1991-1997 absolvoval Vysokú školu výtvarného umenia v Bratislave, ateliér prof. Rudolfa Sikoru.

[2] B. Hostiňák sa k tomuto sa neskôr  vyjadril: „Istý čas pre mňa bola literatúra dôležitejšia ako život. Keď som si vyšiel do prírody, zároveň som bol vo vojenskom múzeu Duklianskej operácie. Z vysokej trávy tam vytŕčali tankové zoskupenia, kúsok ďalej delostrelecká batéria a inde zasa čosi iné, a medzi tým sa pásol dobytok“ (Mojžiš 1997, s. 20). Mimochodom, o tesnej väzbe B. Hostiňáka s literaratúrou niečo naznačuje jeho portrétna fotografia, kde je zachytený s dlhými radmi stoviek kníh na policiach (Rusinová 2005, s. 170). S poetikou farieb sa neraz stretávame v básňach Š. Hostiňáka, napr.: „Povidomlennja pro vystavku osinnich koľoriv“ (Oznámenie o výstave jesenných farieb) v zbierke „Z istoriji samooborony“ [Z dejín samoobrany]. Prešov: SPN – OUL, 1989, s. 74.

[3] Na balansovanie niektorých Hostiňákových obrazov na hranici gýča upozornil tiež Damas Gruska (2014).

[4] „V najbližšej dobe sa chcem zaoberať figurálnou maľbou, krajinou, zátiším, a to v čo najširšom zábere. Zrejme je to vec výtvarnej  reči. Obrazne povedané, doteraz som používal len istý počet slov, možno jednu vetu. Ale čím som sa zaoberal, to sa dalo dosť presne vyjadriť zvolenými prostriedkami“ (Mojžiš 1997, s. 21).

[5] Dezider Milly (1906-1971), slovenský maliar pochádzajúci z miestneho ukrajinského etnika, je po ňom pomenovaná Galéria Dezidera Millyho Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku. Študoval v Prahe na Umeleckopriemyselnej škole (1926-1933, prof. J. Schusser, A. Hofbauer).